Laco Déczi, svetoznámy slovenský jazzový trubkár, má 85 rokov

Bernolákovo/Bratislava 29. marca (TASR) - Na trúbku začal hrať ako jedenásťročný a k jazzovej hudbe ho priviedlo rádio Hlas Ameriky. V roku 1985 emigroval do bývalej západnej Nemeckej spolkovej republiky, odkiaľ v roku 1986 odišiel do Spojených štátov, kde žije dodnes. Stále aktívne koncertuje so svojou skupinou Celula New York. V stredu 29. marca sa Laco Déczi, ktorý už roky patrí k najuznávanejším jazzovým trubkárom či skladateľom, dožíva 85 rokov.

Laco Déczi, pôvodným menom Ladislav Déči, sa narodil 29. marca 1938 v Bernolákove. Pôvodne chcel byť hokejistom, ale nesporný hudobný talent ho napokon priviedol k jazzovej muzike. Pre trúbku sa rozhodol po krátkom koketovaní s trombónom. Prvú trúbku mu kúpil otec, keď mal budúci uznávaný jazzman jedenásť rokov.

V rokoch 1954 - 1958 študoval na Strednej priemyselnej škole v Bratislave a rok strávil aj na bratislavskom Konzervatóriu. K džezovej hudbe ho priviedlo počúvanie rádia Hlas Amerika, kde vysielali pravidelný večerný program Willisa Conovera. Ten púšťal aj jazzových trubkárov ako Clifford Brown, Fats Navarro či Blue Mitchell, ktorí výrazne ovplyvnili aj Décziho štýl hrania.

Na dráhu hudobníka sa vydal ako dvadsaťročný, keď sa v roku 1958 stal členom formácie Academia club a zároveň stál pri zrode jazzovej skupiny Danubia kvintet. O rok neskôr prešiel do formácie East Coast Studio, kde hrával spolu s Lacom Bystrickým (tenorsaxofón), Viktorom Hidvéghym (klavír), Gustávom Riškom (kontrabas) a Josefom Škvařilom (bicie). Formácia sa zameriavala na menej "akademický" druh jazzu - tzv. hard bop.

V roku 1962 sa stal členom Jazzového orchestra Československého rozhlasu v Prahe, zároveň hrával Sextete pražského divadla Rokoko, ktorý sa neskôr premenoval na Jazz Outsiders. Od roku 1962 do roku 1964 bol súčasťou legendárneho SHQ Karla Velebného. V roku 1965 účinkoval v Kvintete Jana Konopáska, neskôr premenovaného na Reduta kvintet. Keď v roku 1967 založil vlastný súbor Jazz Cellula, bol od roku 1970 súčasne členom Jazzového a aj Tanečného orchestra Československého rozhlasu.

Problémy s komunistickým režimom Déczi výraznejšie pocítil, keď počas koncertovania na Kube v roku 1983 poskytol rozhovor americkej novinárke, v ktorom nešetril kritikou vtedajších pomerov v bývalom totalitnom Československu. Po návrate mu zobrali pas a nemohol cestovať, aby mu pas vrátili popísal spoluprácu so Štátnou bezpečnosťou (ŠtB). Vzápätí ako mu ho ŠtB vrátila, emigroval v roku 1985 do vtedajšej západnej Nemeckej spolkovej republiky, kam za ním zakrátko odišli aj jeho prvá manželka so synom Ladislavom.

V roku 1986 odišiel z Nemecka do Spojených štátov amerických (USA) a usadil v New Yorku, kde sa postupne presadil na jazzovej scéne a dnes patrí k rešpektovaným a najuznávanejším jazzovým trubkárom a skladateľom, pričom stále pravidelne koncertuje so svojou formáciou Celula New York, v ktorej na bicie hrá jeho najstarší syn Ladislav "Vaico" Déczi.

Nekonvenčný hudobník, ale aj človek, ktorý sa venuje aj maľovaniu, sa objavil aj vo viacerých filmoch. V roku 1980 napríklad v snímke Věry Chytilovej Kalamita, alebo vo filme Dušana Kleina Jak svět přichází o básniky (1982). Životom Décziho je inšpirovaná aj snímka Volná noha (1989) režiséra Júliusa Matulu, v ktorom legendárneho jazzmana stvárnil Marián Zednikovič.

Jiří Šebánek o hudobníkovi napísal knihu Na plný plyn (2003) a Décziho životný príbeh mapuje aj dokumentárny film Para nad riekou (2015), pod ktorý sa podpísali Filip Remunda a Robert Kirchhoff.